Komentár - Na úteku

Autor: Jaroslav Benda | 29.11.2016 o 10:21 | Karma článku: 7,18 | Prečítané:  854x

Sme divný národ. Charakterizoval by som nás ako národ paradoxov. Sused ti pomôže postaviť dom, večer ťa stihne v krčme ohovoriť kde si na to vzal peniaze. 

Pred časom som navštívil Austráliu a pár týždňov mohol spoznávať asi najznámejšiu metropolu vnímanú Európanmi – Sydney. Preskúmať každý jej kút, ochutnať miestne špeciality, vidieť tie najkrajšie pláže sveta nad ktorými sa tiahnu veľké útesy ako klenoty stvorené samotným najvyšším. Musím sa priznať, pohľady na túto časť sveta boli dychberúce, príroda nádherná a život fascinujúci. Bol to zážitok na celý život a predsa som sa rozhodol tento článok venovať nie tomu ako som sa ponáral hlboko pod vodu a zabúdal na svet nad hladinou keď mi spoločnosť tvorili len húfy rýb, korale hýriace farbami a ticho, ktoré sa rozliehalo všade navôkol.

            Kolorit mesta bol rôznorodý, vplyv Britskej monarchie sa miešal so štýlom amerických kovbojov a dotváraný bol všade prítomnými Číňanmi, Kórejcami, Japoncami a všetkým čo malo šikmé oči. Prepáčte za výraz nič lepšie však situáciu nevystihuje. Nechcel som nikoho uraziť ani vyznieť rasisticky. Poukazujem len na to, že 8 ľudí z 10tich boli prisťahovalci a stretnúť rodeného Austrálčana bol takmer zázrak. Tých pár týždňov mi však ukázalo aj to, že túto destináciu si zvolilo aj veľa našincov. Slovenčina mi znela v ušiach v autobuse, pri nákupoch v miestnych obchodíkoch ale aj pri prechádzaní cez prechod pre chodcov v centre mesta. Čudné ? Popravde myslím že nie.

            Zamýšľal som sa nad tým, prečo toľko mladých a šikovných ľudí je ochotných opustiť svoju rodinu, priateľov, domovinu v ktorej strávili detstvo. Naučili sa tu jeden z najkrajších jazykov na svete, chodili na lyžovačky do veľhôr, ktoré nám závidí celá Európa a pri vyslovení ich mena snáď každého Slováka zaplaví nával hrdosti na svoju rodnú krajinu. Aby ste ma pochopili, mnoho z týchto ľudí tam nie je len na dovolenke. Strávili tu rok-dva a zrazu zistili, že život nemusí byť len o zhone, honbou za „pár drobnými“ keď v robote musíte tráviť všetok voľný čas aby ste sa aspoň ako tak zabezpečili. Treba predsa platiť nájom – za byt čo má minimálne 30 rokov. O nejakých plánoch o rodinke a deťoch asi ani hovoriť nebudem. Horká slina sa mi tvorí v ústach a len s ťažkosťou ju dokážem prehltnúť. Zrazu si títo ľudia uvedomia, že majú takmer 30 rokov a pomaly začínajú odmietať predstavu, že sa vrátia domov do tých ťažkých pomerov kde byť úspešný znamená ísť často na hranicu zákona alebo „poznať tých správnych ľudí“. Dokážu vymeniť pohodlnejší ľahší život aj za cenu, že sú odlúčený od svojej rodiny a všetkého čo poznajú. Dokážu zaprieť svoje „DNA“ a ich talent ostáva v zahraničí.

            Prepáčte za môj názor ale súhlasím s nimi. Kto by sa vrátil o krok späť do štátu kde sny mladých padajú ako domčeky z karát. Spoznal som mladých podnikateľov priamo v Sydney. Áno Slováci!! Majú skvelé myšlienky a svoj talent rozbiehajú tam kde im v tom štát pomôže. Je len našou hanbou, že tak nerobia vo svojej rodnej krajine ale svoje nápady a plány vyvážajú do zahraničia. Austrália, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké. Všade nájdete kopu mladých ľudí zo Slovenska, ktorých prestalo baviť počúvať o „sociálnych istotách“ a už viac neveria v štát čo ich jednou nohou kope do zadku a rukou pritom stihne vytiahnuť z vrecka aj posledné mince čo ešte zostali. Zistili, že vo svete sa nestratia a pracovitosťou dokážu pomaly ale isto zabezpečiť svoju budúcnosť.

            Schválne ! Koľko tvojich priateľov odišlo zo Slovenska hľadať svoje šťastie niekde do ďaleka ? Tieto čísla sú alarmujúce a čo je ešte horšie, nerobíme nič preto aby sme ich zvrátili. Ľahko sa teda môže stať, že o pár generácií tu po nás ostane už len čierna diera a z ľubozvučnej slovenčiny sa stane všade počúvaná angličtina, zatrpknutá nemčina alebo hociaký iný jazyk. A ten, ktorý nás učili naše matky ostane len spomienkou.

            Sme divný národ. Charakterizoval by som nás ako národ paradoxov. Sused ti pomôže postaviť dom, večer ťa stihne v krčme ohovoriť kde si na to vzal peniaze. Sme tvrdohlavý, a tým rozumným čo už stihli zutekať za lepším životom závidíme aspoň spoza monitora.  Žasneme nad fotkami zo známych miest celého sveta a závidíme v podstate aj to, že títo ľudia sa dokázali odpichnúť niekde ďalej. Len málo z nás vidí však aj druhú stranu mince. Život za hranicami nie je len o lízaní medu. Stojí to veľa nervov byť odlúčený od toho čo poznáš. Stratiť rodinu a priateľov. Môžeš sa snažiť ako chceš nikdy sa nebudeš rovnať domácim. Stále si len prisťahovalec čo prišiel za lepším životom. Získať si rešpekt stojí veľakrát ešte viac driny a potu ako doma. Avšak vidíme pred sebou víziu za ktorou sme ochotný sa naučiť lietať, stavať mosty a zdolávať prekážky všetkých druhov. Vidíme, že systém nie je tak skorumpovaný ako doma. Že v krajine nášho dočasného pobytu si politici nemôžu cez schránkové firmy ulievať milióny eur zo štátne rozpočtu (počuj aj z TVOJICH peňazí) a verejne sa vysmievať do ksichtu tým najchudobnejším. Opíjať ich rožkom ako sa ekonomika vyvíja a mi smerujeme k vyrovnanému rozpočtu.

            Hanba nám všetkým však patrí za to, že s tým obyčajná Slovač nič nerobíme. Večer si pri pive a poldecáku ponadávame na Fica a jemu podobným a tam problémy uzavrieme. Treba ísť totiž to spať lebo ráno nás čaká ďalšia šichta. Je mi ľúto, že potenciál tejto krajiny sa pomaly vytráca. Mizne s tisíckami mladých čo sa rozbiehajú po celom svete s otrhanými riflami pričom jediné čo zo sebou berú je len pár krajcov chleba a požehnanie od rodičov. Tí ostávajú so slzami v očiach stáť na letisku pred odletovou bránou a svojimi rukami plnými mozolov ešte naposledy hladkajú tváre ratolestí pripravených na odchod. Krutá pravda však znie tkvie v tom, že nám dali čo mohli. Pre niekoho to je možno málo. Pre nich to bola celoživotná drina.

            Veci nie sú len čiernobiele a ja som pri návrate na Slovensko dlho premýšľal nad tým pekným čo nám tu v našej malej krajine ešte ostalo. Pri vystúpení z lietadla ma zalial pocit radosti. Vnútorne som si mohol povedať že som DOMA. V štáte kde hrdosť a srdnatosť v nás zakorenenú podčiarkujú už asi len športové výkony čo sem tam preletia svetové média. Sme schopný spojiť sa na námestiach s hrdosťou držať veľkú vlajku nad hlavou a z plných pľúc podporovať nášho športovca. Potom sa cítime ako ten malý pupok sveta. Prial by som si aby sme sa dokázali spájať častejšie a kričať z plných pľúc aj na veci a ľudí, ktorý si plnia vrecká z našej ťažkej práce.

            Austrália bola osídlená pomerne dosť neskoro až postupom 19 storočia. Táto krajina však nemá svoju históriu a kultúru. Žijú tu národy celého sveta spojené do jedného. A predsa spolu dokážu vychádzať a priložiť ruku k dielu aby sa ich krajina ďalej rozvíjala. My máme oboje. Kultúru čo vznikala a formovala sa pod Tatranskými končiarmi  a históriu za ktorú, by sa nehanbila ani veľká Amerika. Máme svojich hrdinov –Jánošíka, Štúra, Štefánika, Dubčeka. Máme svoje národné jedlá, hudobné nástroje a pri slovách ako fujara, bryndza alebo Tatry sa predsa v každom z nás rozsvieti identita k národu ku ktorému patríme. Veľa generácií sa snažilo aby sme boli konečne nezávislí, aby sme mali vlastný štát v ktorom sa môžeme hrdo hlásiť k hodnotám svojich mám a otcov. Aby sme konečne mohli pracovať na svojom a zveľadiť tak to, čo nám od Boha patrí. Už takmer 24 rokov sú tieto sny splnené. Mám len dojem, že k odkazu našich predkov sme sa postavili ignorantsky chrbtom. Po toľkých storočiach bojov o to aby sme sa cítili doma začíname svoje deti nútiť hľadať domov inde.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Návrat Ščurka z basy k hokeju: vražda, klamstvá aj podozrenie z korupcie

Pôvodne mu hrozilo až 20 rokov. Prečo dostal hokejista Ščurko za brutálnu vraždu rozhodcu Mareka Liptaja len mierny trest.

ŠPORT

Saganov debut na MS: žalúdočné problémy a hnev

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria 20 rokov.


Už ste čítali?